Jeden den poutníka

29. října 2015 v 21:44 | Henika |  Camino de Santiago
Henika se nedávno vrátila ze svého prvního Camina (Francouzská cesta) a podělila se s námi o zážitk nabitý "jeden den poutníka". Byla by škoda, kdybychom si ho nechaly jen pro sebe, takže ho s dovolením Heni publikujeme.

Tí, čo ste prešli Camino, sa možno pamätáte aj na nejakú tú noc, keď ste nemohli uveriť, že tak milí, normálni ľudia, s ktorými ste sa ešte pred chvíľou rozprávali ľudskou rečou sa počas spánku zmenia na čosi, čo dokaže vydávat zo seba úplne najprapodivnejšie zvuky, neutíchajúce, skôr stupňujúce sa , intenzívnejšie a pridružujúce ku sebe ešte podivnejšie mľaskanie, dudranie, dokonca aj desivé vykrikovanie. My, sme si žiadne štuple do uší nepribalili, mysliac si, veď to je nepodstatné, no a nakoľko môj manžel, ma podobné, nočne sklony, myslela som, ze mňa, už v tomto smere nič neprekvapi. Áááále, omyl, v jednú noc, ked som si len myslela že spím, ma zobudil pohľad môjho na posteli oproti mne sediaceho, zúfaleho Jozefa..".Ideme ??" šeptom sa opýtal, ale keďže v izbe , kde sme boli 6 "pílili drevo motorovou pílou dvaja Španieli a jeden Brazilčan, musel mi ešte raz posunkou rečou zopakovať otázku, tak, že kývol hlavou smerom ku dverám, ukázal na ruksaky a ešte priložil ukazovák na ústa "psssst potichy" o 3 minúty sme sa bez akéhokoľvek špeciálneho, armádneho výcviku v úplnej tichosti pobalili. Vyzeralo to asi takto, všetky naše veci sme vzali do našich štyroch rúk a vonku pred chatkou sme sa s tichým rehotom obliekli a nastrkali šaky paky do batohov. Keďže zvuky v izbe neutíchali, usúdili sme, že každý pokračoval vo svojej nočnej práci ďalej.

Boli 3 hodiny ráno, zapli sme baterky a vybrali sa na našu ďašiu etapu. Nikde nikto, ticho, ale aké ticho...počula som ako mi bije srdce, aj ako bije srdce mojho muža :-). Po chvíli som si na to zvykla, poviem to takto, bolo to tak veľmi pekné, čarovné, my dvaja a hviezdnatá , jasná obloha, ten ranno -nočný vzduch, žiadna hmla, skôr teplejsie ako v iné neskoršie rána. Prechádzajúc dedinkou sme začuli v diaľke brechot psa, práve sme si vraveli "ej ,ale to musi byť riadne psisko, podľa toho jeho hlasu", vstupujúc do akéhosi tmavé lesika, som začula čosi , ako dupot koňa, ešte som ani nedomyslela, odkiaľ by sa tu koník vzal, mala som zrazu pod mojou pazuchou hlavu , veľkú , obrovskú ,bielu hlavu psa!!! Falco. Nevedela som od úľaku slinu prehltnúť, naštastie mi zlyhal hlas, tak som ani nemukla. Strkal do mňa, tou hlaviskou, vzápätí upozornil na seba aj Jozefa a to tak, že mu vyložil svoje laby na plecia....mykal chvostom ako zdivený, vyskakoval, pobehoval, kňučal, tešil sa, určite z toho, že nás videl, akí sme od strachu "prirodzení" a vľudným hlasom mu Jozef vraví "Dunčo, bež domov, béééž, vypadni"...Ale španielsky Dunčík, nemal v pláne nás opustiť, putoval s nami po tmavom lese a potom cez pole ešte asi 5km . Snažili sme sa mu v troch jazykoch vysvetliť, že sa musí vrátiť domov, ale očividne nechcel rozumieť a trielil si to s nami po žltých šípkach. Všetci traja sme boli veselí, priateľský hafan nám to naše carovne neplánované, skororanné putovanie, veľmi spríjemnil . Keď sme sa vymotali z lesa a došli do prvej dediny, zastal, aby nam povedal " bolo to fajn, ale už musim nazad , buen camino amigos" otočil sa a už ho nebolo. Asi vedel, že uz to zvládneme aj bez neho...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ramondakerie ramondakerie | Web | 31. října 2015 v 0:17 | Reagovat

Super napsané, díky :-)

2 Henika Henika | E-mail | 21. listopadu 2015 v 14:57 | Reagovat

[1]: dakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama